Bol počuť mamkin krik a on ako sa smeje. Napokon mamke povedal toto: „Nuuuž, mala si byť doma. Keby ai bola, nespravil by som to.“ Takže pomsta.

Příběhy pomáhají

Bol počuť mamkin krik a on ako sa smeje. Napokon mamke povedal toto: „Nuuuž, mala si byť doma. Keby ai bola, nespravil by som to.“ Takže pomsta.

Ako malá si pamätám mojich rodičov, ako fajn pár. Môj otec vlastnil (vlastní dodnes) „rodinnú“ krčmu. V nej on robil čašníka a jeho matka „šéfovu“. Keď som mala 4r. naši sa presťahovali do dediny, kde bol aj tento rodinný podnik (nanešťastie byt rovno nad krčmou). Od tej doby mala „šéfová“ nášho otca ako divadelnú bábku na špagátoch. Čo rozkázala, to robil. Hádky s našou mamkou mal nacvičené, ako básničku.

Všetko sa rázne zhoršilo v momente, keď mamka zostala tehotná. “ Šéfke“ sa zdalo 3. dieťa moc. Odvtedy sa každý večer len vyhrážal, že nám ublíži a snažil sa aby mamka o dieťatko prišla. Našťastie sa to nepodarilo, tak za trest musel ublížiť nejako inak… to sa ukázalo neskôr.

   Keď sestra už vnímala (mala 3-4roky ). Prepichnuté gumy na aute, mamku chytil pod krk, mňa hodil o skriňu, to bolo už postupne pomaly bežnosťou… Keď ani to nás neprinútilo újsť na viac ako 2 mesiace, prešiel na „inú kávu“. Najväčšia slabina každej matky sú jej deti.

A tak vždy, keď som prišla zo školy -mala som 13 (ZŠ) (takmer vždy ako prvá), môj otec sa promenádoval po dome iba v tričku. (Spodné prádlo? Ak áno, všetko trčalo vedľa… fuj…) Povedala som to mamke, najskôr si možno myslela, že si len domýšľam, ale párkrát potom prišla náhodne okolo obeda domov a tiež ho tak našla… Raz sa dokonca pamätám, ako sestre robil maslový chleba (boli sme tuším obe choré) a v jednej ruke držal… veď vieš.., (pričom zasa všetko trčalo mimo trenírok) a druhou jej dával na ten chleba maslo… Bolo mi z neho hrozne zle… našťastie si ho sestra nevzala, ako som jej vravela… Počas tých rodičovských hádok on obviňoval mamku z nevery (pričom on bol ten k*revn*k). Raz mamka v noci musela odísť súrne do práce, zostala som doma sama, brata vzala so sebou, sestra spala v postielke. (17.10.2014) Pozerala som TV, pričom otec sa vrátil z vínobrania domov. Prvá otázka bola: „Kde máš mater?“ Ignorovala som. 2x:Kde máš matku??! Povedala som:“Preč“. 3.x: Ak mi nepovieš kam tvoja mater šla, uvidíš?!!! (to už kričal) Nič som mu na to nepovedala. Pamätám sa, že som sa ho bála. Šiel do spálne a vrátil sa o5 len v tričku. Pozrel sa v izbe, kde som bola von z okna. (myslím, že preto, či niekto nejde). Spýtala som sa ho, či je opitý a on: „Prečo, čo mi stojí?“ Prešiel mi pred TV so slovami a smiechom: „Aha! Urobím aj toto!“ A začal predomnou masturbovať. Rýchlo som vypla TV a utekala do izby. S plačom som sa hodila na posteľ. Pamätám sa, že som počula mamku ako prišla, on asi ležal v spálni… bola som sklamaná, že ma ani neprišla pozrieť. Zaspávala som s plačom s tým, že mamke nič nepoviem, pretože som vedela, že by jej to ublížilo. Na ďalší deň som šla do kuhyne na raňajky ako bez života. Držala som sa, aby som sa nerozplakala. Mamka na mne hneď spozorovala, že niečo nie je ok. „Jejha, čo sa ti stalo? On ti včera niečo povedal? Nadával ti?“ Len som kývala hlavou a ťahala ju do špajze, aby to ON nepočul. Tam som sa rozplakala a povedala čo a ako. Mamka sa ma spýtala, či sa mi to len nezdalo a keď videla, ako som zničená šla za ním do spálne a zabuchla dvere. Bol počuť mamkin krik a on ako sa smeje. Napokon mamke povedal toto: (povedala mi to neskôr) „Nuuuž, mala si byť doma. Keby ai bola, nespravil by som to.“ Takže pomsta. Bola som malá a plakala som ešte ďalšie 3dni. To, čo spravil bolelo, ale vedomie, že otec dokáže takto zdeptať dcéru ešte viac. V hlave mi bežalo „Prečo to spravil?? Prečo ja musím mať takého otca.. Raz sa mu to dúfam vráti!“.. Pocit beznádeje, ľútosti a sklamania.

Dnes mám 17 rokov. Pred necelými 3 rokmi nás vyhodil aj so “ šéfkou“ na ulicu. Postavili sme si nový dom a sme konečne šťastní. S ním som sa od vyhodeni nerozprávala. Sestra sa ho bojí dodnes (od kedy mamku chytil pod krk pred jej očami), ale už na nás nemá dosah. Určité veci by som si dnes nepamätala, ale aj v mojom prípade pomohol denník.

Som rada, že sme odtiaľ preč a že konečne sa aj mamka usmieva.

Sleduj projekt na dalších sítích

 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Líbí se ti projekt? Sdílej ho dál!:)

Facebook
Facebook
YouTube
YouTube
Instagram
Follow by Email